Pavol Bindl

Do roku 1989 takmer každý v krajinách východného bloku hromžil na systém a slobodu pohybu. Možno to niekto nepostrehol, ale svet sa posledných 20 rokov radikálne zmenil. Slovensko vstúpilo do Schengenského priestoru, v ktorom je možná jedna krásna vec - sloboda pohybu. A tak sa zamýšľam nad otázkou, prečo sa na našom území nájdu aj dnes, po 20 rokoch ľudia, ktorým sa nepáčia naše zákony (napríklad jazykový zákon, zákon o slobode slova, apod). Už predsa nie sme v štáte, ktorý nemožno opustiť. Prečo tak teda tí, ktorým sa naše zákonodarstvo nepáči, neodídu? Veď Európa a svet sú také krásne, určite sa nájde miesto pre nich aj niekde inde. Vzorom pre týchto ľudí, ktorým sa nepáčia podmienky Slovenska, môžu byť ľudia zarábajúci si v Anglicku alebo v Írsku(teraz nemám na mysli tých, ktorí Slovensko opustili nedobrovoľne) - tiež sa im nepáčili platové podmienky u nás, tak to šli skúsiť inde. Alebo zbohatlíci, ktorým sa nepáčili naše daňové zákony. Môžu odísť napríklad do Karibiku.

Územie, na ktorom žijeme, bolo už okolo piateho storočia nášho letopočtu obývané slovanskými kmeňmi. Tieto kmene sa postupne rozdeľovali a formovali sa z nich jednotlivé národy, alebo lepšie povedané - tieto kmene si formovali svoje prvé štáty, ríše (napríklad Veľká Morava apod.). Slovania a neskôr Slováci si na tomto území vytvorili svoju kultúru, do ktorej rátam aj vlastný jazyk. Tak prečo tí, ktorí nie sú ochotní rešpektovať tento jazyk za svoj, tu s nami žijú? Prečo aj tí nezbalia svoje kufre a nezmiznú??? Nikto ich tu násilím nedrží ani ich nenúti, aby sa našu reč naučili, ak tu nechcú žiť.

Je pravda, že tu s nami žijú niektoré menšiny - a, samozrejme, sme v storočí, kedy aj menšiny musia mať isté práva - veď aj majú právo na rozvoj svojej kultúry. Môžu slobodne podnikať, niektoré majú aj svoje vlastné divadlá, školy apod. Ale aj tieto menšiny majú povinnosť asimilovať sa s väčšinovým národom. To, že napríklad v USA je iný svet, nás na Slovensku nemusí trápiť. My nie sme Amerika, aby sme uzákonili za svoj jazyk aj niečo iné, ako je slovenčina. Väčšina z nás sú Slováci a všetci tu žijeme na Slovensku, tak sa tak aj správajme. Opäť pripomínam - kto je v menšine a nepáči sa mu, že tu má školy, divadlá, denníky, televízne relácie aj v menšinovom jazyku, môže odísť tam, kde bude vo väčšine. Nikoho tu násilne nedržíme.

Aby som vysvetlil USA... Spojené štáty americké vytvorili za pár desaťročí multikúltúrnu spoločnosť, v ktorej žijú viac-menej všetky národy Zeme. Pôvodným obyvateľstvom USA boli Indiáni a vieme, čo sa s nimi stalo - z väčšinového „indiánskeho národa“ sa stali ľudia žijúci v rezerváciách. A práve preto, že nie sme v Amerike (v USA), nedovoľme ani my prisťahovalcom také práva, pre ktoré by museli naše vnúčatá o pár rokov žiť takisto v rezerváciách.

Sme na Slovensku, a preto je vhodné, aby sme si pripomínali tých, ktorí sa nejakým spôsobom zaslúžili o rozvoj našej kultúry, našej slovenskej vlasti. Prečo by sme tu mali stavať pomníky alebo symbolické hroby pre tých, ktorí sa nijakým spôsobom nezaslúžili o rozvoj slovenskej kultúry? Alebo prečo by sme mali vyobrazovať na našich poštových známkach alebo dokonca na pamätných minciach iných cudzích príslušníkov alebo inú kultúru? Komu sa tento fakt nepozdáva, nemusí tu žiť. Ten môže využiť vynikajúcu slobodu, ktorú mu ponúka demokracia - právo odísť do tých končín, kde sa mu takéto niečo bude páčiť.

Toto je pôda Slovákov, slovenského národa. My, občania tejto zeme sme vždy boli pohostinní k cudzincom a je to tak aj teraz (napríklad niektoré automobilky - nebola to pohostinnosť, keď sme im za lacný peniaz predali pozemky pod fabrikami a prisľúbili, že pekných pár rôčkov nemusia platiť dane?). Nikoho, kto tu s nami chce a bude žiť v mieri, nevyháňame. Ale tých, ktorí sú tu s nami nešťastní, tu takisto nenútime zostať. Každý má predsa právo prežiť svoj život v šťastí. A tak tí, ktorým sa tu niečo nebude pozdávať, nech začnú hľadať svoje šťastie o dom ďalej.