Odohralo sa to v stredu poobede. Zubaté januárové slnko sa škerilo na snehobilu krajinu. Obloha bola bez jediného mráčika a studený vietor si dnes výnimočne doprial voľno. Nádherne mrazivé počasie vylákalo za kamarátmi aj malého chlapca, ktorý pred niekoľkými dňami na Vianoce dostal od otca šteniatko. Pár dní bol z neho nadšený, no keď sa táto radosť zmenila na starosť, radšej naň zabudol. A tak niet divu, že aj dnes išiel von bez psíka.
Malé chudé šteňa zlatého retriviéra vyšlo iba s námahou na horné poschodie rodinného domu, pomaličky prešlo do chlapcovej izby a ľahlo si do svojho košíka. Bolo smutné, že chlapec opäť raz odišiel za kamarátmi, a neho nechal bez povšimnutia v izbe.
„Isto už ma nemá rád,“ dumalo šteňa, „keď ma čoraz častejšie necháva doma samé. Ale čo sa stalo? Urobilo som niečo?“
Chudý retriviér ležal na mäkkom vankúšiku. Z oka mu vypadla slzička. Malá, ale predsa vypadla.
„Prečo plačeš, chlpáč?“ oslovilo ho znenazdajky niečo neznáme.
„Neplačem,“ odvetilo zahanbene šteniatko.
„Neklam, veď vidím,“ rýpalo malé čudo.
Šteniatko pozdvihlo hlávku. Zvláštny tvorček sa podobal na hovoriace steblo trávy. Bol chudý, celý v zelenom, dokonca aj črievičky, rukavice a čiapka so zlatým brmbolcom boli zelenej farby. Akurát jemný šál uviazaný okolo krku bol smotanovobiely.
„Kto si?“ spýtalo sa psíča tichučko.
„Som škriatok a volám sa Lilien. Čo ťa trápi?“
„Ja som Dasty a je mi smutno, že môj chlapec išiel za kamarátmi bezo mňa.“
„Čo je to kamarátmi?“
„Nie kamarátmi, ale kamarát. Kamarát je niekto, kto ťa má rád a vie o tebe úplne všetko.“
„Prečo šiel chlapec von a teba nechal doma? Urobil si niečo?“
„Neviem. V poslednom čase sa mi už tak veľmi nevenuje. A samému mi je smutno.“
„A iných kamarátov nemáš?“
„Mám. Lenže sú to psíky jeho kamarátov.“
„A nechceš byť kamarát aj so mnou?“
„Ty by si chcel?“ zažiarili psíkovi očká.
„Ja by som veľmi chcel.“
„Tak buďme kamaráti.“
Lilien s Dastym sa spriatelili.
„A ty máš kamarátov?“ opýtal sa Dasty škriatka.
„Nie. Si môj prvý kamarát.“
„Naozaj?“
Psík zostal prekvapený.
„Áno,“ povedal mu škriatok, „iba tak som sa roky túlal po Zemi; videl som vojny, ľudí, púšte, zvieratá, mestá, stroje, radosti, žiaľ, lásku... A videl som aj smutné šteniatka, ale žiadne sa neponášalo na takú kôpku nešťastia ako ty. Tak som sa pri tebe na chvíľočku zastavil.“
„A prečo iba na chvíľočku? Zostaň pri mne navždy...“
„Nemôžem tu zostať navždy; raz sa musím vrátiť späť do ríše fantázie a ďalej putovať po svete.“
„Veď si môj kamarát, a kamaráti majú byť spolu. Buď tu a porozprávaj mi niečo.
„A o čom chceš počuť?“
„Je tento svet veľký?“
„Obrovský,“ začal Lilien svoje rozprávanie, „trvalo mi desať rokov, kým som precestoval Zem.“
„Desať rokov,“ žasol Dasty, „a ja mám desať mesiacov! Keď niekedy idem na prechádzku, trvá mi dve hodiny, kým obídem môj svet. Musíš mi povedať všetko, čo si videl, a opísať mi, čo sa skrýva za veľkým kopcom, kam vedie cesta zo sídliska, a musíš mi povedať, čo sa skrýva za obchodom, lebo tam ma chlapec nikdy nechce vziať.“
„Čo sa skrýva za obchodom? Nebezpečná skládka odpadu. Nechcú ťa tam vziať, lebo by si sa mohol zraniť... Za skládkou je lúka a za ňou ďalší obchod. Za ním je cesta. Tá cesta vedie do ďalšieho obchodu.“
„A čo je za tým obchodom? Ďalší obchod?“
„Možno. Možno už len cesta.“
„A kam vedie tá cesta?“
„Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma.“
„Kde to je?“
„V Taliansku. Je to hlavné mesto.“
„Bol si aj tam?“
„Aj tam.“
„A čo si tam videl?“
„Križovatky, chaos, ľudí, more, autá, stroje, zmätok...“
„Aj priateľov?“
„Čo je to priateľov?“
„Nie priateľov, ale priateľ. To mi raz rozprávala jedna stará, ale múdra mačka. Povedala, že priateľ je niekto, komu sa vždy môžem zdôveriť. Priateľ ma vždy pochopí. Nikdy sa mi nevysmeje preto, aký som. Jednoducho je to niekto, kto nás má nadovšetko rád. Ak máme dobrého priateľa, máme viac ako on sám.“
„Je to niečo podobné ako kamarát?“
„Priateľ je niečo viac ako kamarát. Máš priateľov?“ zvedavo sa ďalej vypytoval psík.
„Asi nie... Ale mám jedného dobrého kamaráta, z ktorého sa časom isto stane dobrý priateľ,“ potešil Dastyho Lilien a usmial sa.
Úsmev od ozajstného kamaráta ho potešil. Bola to síce maličkosť, no maličkosť darovaná z lásky. Maličkosti darované z lásky sú tie najkrajšie darčeky.
„A bol si aj niekde inde ako v Taliansku?“
„Povedal som ti predsa, že som precestoval celý svet.“
„Tak mi povedz, čo sa nachádza za tým kopcom, čo vidím od cesty, keď som vonku.“
„Je tam hora. A za horou je cesta, ktorá vedie do ďalšieho mesta. Svet je obrovský.“
„Si vzdelaný tvor, keď vieš, čo sa skrýva za kopcom. Ja som tam nikdy nebol. A si celkom smiešny. Ešte som nevidel zeleného panáčika s čapicou a takým nádherným šálom okolo krku.“
„Bol si už v ZOO?“
„Chlapec bol, ale ja som nesmel. Vraj tam žijú zvieratá.“
„Máš pravdu. Klokany, žirafy, leopardy, tigre, levy, opice, zebry, nosorožce, krokodíly a niekde aj tučniaky alebo ťavy.“
„A mačky tiež?“
„Nie, domáce mačky nie. Máš rád mačky?“
„Bolo to už dávno. Keď som sa narodil, mal som jednu priateľku mačku. Bola stará a spočiatku som sa jej bál. Ale naučila ma veľa užitočných vecí a hrávala sa so mnou. Ja viem, psy nemajú rady mačky, ale ja som výnimka. Mne je jedno, či sa kamarátim s mačaťom alebo šteniatkom. Nikdy neposudzujem priateľa podľa vzhľadu, ale podľa charakteru. S tou starou mačkou som rástol a mal som ju rád, ale nikdy som jej to nepovedal. Až som ju jedného dňa v dome viac nenašiel. Zomrela. Ak niekomu chceš vyznať svoje city, urob tak čo najskôr; potom môže byť neskoro, Lilien. Veľmi mi je ľúto, že som mojej mačke nepovedal, ako som ju mal rád...“
„Sú city, ktoré sa nedajú vyjadriť inak, ako mlčaním. Ty nikdy nezabudneš na svoju mačku, lebo ju nosíš v srdci. Zabudnúť na priateľa je smutné. Tvoja mačka ti však zostane v pamäti vrytá ako spomienka. Ako krásna a nezabudnuteľná spomienka. Spomienky sú jediným rajom, z ktorého nemôžeme byť vyhnaní.“
„Už som viac nenašiel takého priateľa. Mám len kamarátov. Ale tí sú ďaleko.“
„Prečo by mali byť ďaleko? S priateľom si aj vtedy, keď na neho iba myslíš.“
„Ale vtedy sa nemôžeme spolu hrať...“
„Nemôžete sa spolu hrať, ale ste spolu.“
„Si veľmi múdry, škriatok Lilien.“
„Možno som. Ale keď nemáš priateľov, môžeš byť múdry koľko chceš, Dasty. Keď je niekto opustený, nevie o tom, že je múdry, pretože tú múdrosť nemá komu odovzdávať. Učíme sa len od toho, koho skutočne milujeme. Precestoval som svet a videl som veľa opustených ľudí. Niektorým vzala priateľov vojna, iným choroba, hlad, ba dokonca sama smrť. Bolo to tragické, vidieť ľudí v okamžikoch, keď stratili svojich blížnych či priateľov, alebo keď sa museli bezmocne prizerať nato, ako ich blížni odchádzajú, a oni nemohli proti tomu nič robiť... Títo ľudia, aj napriek tomu, že zostávali medzi živými, boli mŕtvi. Lebo ľudia zomierajú so svojimi priateľmi. Keď som toto všetko videl, povedal som si, že nechcem mať priateľov, ani rodinu, ani kamarátov; chcel som zostať sám, pretože by som sa nevedel zmieriť s tým, že aj ja by som raz stratil niekoho, koho som mal celý život rád... Život však nie je o tom, čo chceme, ale o tom, čo máme. Uvedomil som si, že sme tu iba na to jediné - aby sme si našli priateľov, aby sme neboli celý život opustení a sami neniesli každodenné bremeno života. Len život, ktorý žijeme pre druhých, má hodnotu. S niekým je život vždy o niečo krajší. Ak máš priateľa, tak cítiš, že je tu niekto, komu na tebe záleží. U teba je to možno tvoj chlapec, možno jeho rodičia, možno tvoji psí kamaráti. Vieš, Dasty, aj keď sa ti to možno nezdá, ale pre niekoho aj v tejto chvíli znamenáš celý svet, a niekto by bol iste veľmi smutný, ak by si tu nebol. Možno je to práve niekto, kto sa bojí ti to povedať tak, ako ty svojej mačke... Nie je dovolené nám všetko vedieť.“
„Naozaj, Lilien?“
„Naozaj, Dasty.“
„A kto myslí na teba?“
„Minimálne ty na mňa budeš oddnes myslieť. Som si tým istý.“
„A budeš myslieť aj ty na mňa?“
„Určite. Som predsa tvoj priateľ a okrem iného aj tvoj škriatok. Predstav si, že každý máme svojho škriatka, ktorý nás chráni a má nás rád.“
„Lilien,“ nesmelo šepol psíček po chvíľke ticha, „už si sa niekedy pohádal?“
„Ešte som tú možnosť nemal. A ty?“
„Prednedávnom som sa povadil s jedným jazvečíkom. Nechcel som mu požičať loptičku a on sa nahneval.“
„A tebe je to teraz ľúto.“
„Mrzí ma to...“
„Tak by si to mal napraviť, a to čo najskôr, lebo nie vždy prinesie riešenie čas...“
„Ale ako to mám teda napraviť?“
„Musíš prísť za ním a ospravedlniť sa mu zato. Dokázať mu, že nie si namyslený. Nenechaj takouto malou hádkou pre loptičku zraniť vaše veľké kamarátstvo. Bola by to obrovská škoda. Chápeš?“
„Myslím, že áno.“
„To je dobre, chlpáč. Pomaly sa zotmelo. O chvíľku príde tvoj chlapec a ja sa budem musieť opäť vrátiť do záhadnej ríše fantázie.“
„Nechoď! Zostaň so mnou!“ zaprosíkal Dasty.
„Nemôžem, priateľu. Musím sa vrátiť, ale sľubujem, že niekedy sa znova ukážem. Pamätaj nato, čo som ti povedal... A ešte niečo. Vždy zostávaj sám sebou; iným hovor len to, čo cítiš. Buď úprimný, neohováraj a neosočuj; bude ti lepšie, keď povieš pravdu rovno do očí, nie za chrbtom.“
„Budem na teba myslieť každý večer pred spaním, Lilien!“
„To je dobre, Dasty... Drž sa, chlpáč,“ pošepol šteňaťu záhadný škriatok a zmizol rovnako rýchlo, ako sa objavil.
Komentáre
:)))))
skoda, ze uz mam dospele deti, urcite by som im toto precitala na dobru noc...
Pavol :))