Deň ako každý iný, a predsa niečím výnimočný. Jakub sa vrátil zo školy a tašku hodil na posteľ. Doma nebol nikto. Rodičia, matka bankárka a otec manažér, prichádzali domov až neskoro večer. Dal si teda ohriať halušky ešte od soboty a pobral sa do obývačky zahrať sa počítačovú hru.
Včera v škole dostal jednotku. A minulý týždeň dokonca tri jednotky. Keď to oznámil rodičom, ani mu neodvrkli. Len kývli hlavou. Na jeho hlúposti nemali, ako inak, čas.
Sedemročného chlapcovi odjakživa chýbala neha, nemal ho kto pochváliť, povzbudiť... nikto mu večer nepovedal „dobrú noc, synak, prajem ti sladké sny“. Vždy počul iba jediné - nemám čas.
Ale na druhej strane... mal všetko, čo chcel. Play-station, počítač, bicykel, hodinky. Nosil značkové oblečenie a každý deň sa napchával čokoládou, niekedy aj dvomi.
Dnes však na neho doľahla akási ľútosť. Hra na počítači ho nebavila ako po iné dni, dokonca ani play-station si nepustil. Vypol počítač a v miestnosti nastalo ticho. Hrobové ticho, ktoré si chlapec dovtedy neuvedomoval. No ticho nebolo to jediné, nad čím dumal. Samota. Tá ho trápila najviac. Ani jeden deň nebol poriadne s rodičmi. Ani hodinu denne.
Z oka mu vypadla slzička. Malá, ale predsa mu vypadla. Spomenul si na Adelkine rozprávanie. Dnes mu v škole hovorila, ako bola s mamou na malej zmrzline. Jakub bol predvčerom tiež, dokonca na veľkej, ale sám. Okrem toho mu spomínala, že po zmrzline išla s mamou na prechádzku do lesa, kde sa spolu hrali na skrývačku a naháňali sa. Jej rozprávanie sa mu páčilo. Stále myslel iba na jedinú vec; na pocit zažiť niečo aj s rodičmi. Určite to musí byť krásne. Nádherné. Nezabudnuteľné...
Večer okolo deviatej prišiel malý Jakub za unaveným otcom a vyrušil ho z čítania novín.
„Oci, môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Čo chceš?“ odvrkol mu otec.
„Prečo tak veľa pracuješ?“
„Prečo ťa to zaujíma?“ odvetil ešte viac podráždene.
„Neviem. Rád by som to vedel.“
„Nuž, keď to chceš vedieť, pracujem preto, aby som bohatý. Preto robím tak veľa nadčasov.“
„A koľko zarobíš za hodinu takého nadčasu?“
Otec, nervózny z toho, že si nemôže prečítať svoje noviny, nemal záujem ďalej pokračovať v tejto synovej debate.
„Zarobím okolo 5 eur. Ešte chceš niečo vedieť?“
„Môžeš mi, prosím, tých 5 eur požičať?“
Otca otázka podráždila natoľko, že mu vynadal. Viac sa s ním nebavil a s krikom ho poslal spať.
Ale čím dlhšie čítal svoje noviny, tým viac rozmýšľal nad synovou otázkou. Čím ďalej, tým viac si uvedomoval, že na synčeka bol pritvrdý. Nevedel to naisto, no dúfal, že sa dobre učí, a tak sa rozhodol mu tých 5 eur predsa len darovať. Vytiahol pokrčenú bankovku z peňaženky a pobral sa do jeho izby.
„Spíš?“ spýtal sa potichu.
„No...,“ odvetil Jakub, „pokúšam sa, ale nedá sa mi.“
„Tu máš tých 5 eur, čo si pýtal. Dúfam, že ich využiješ nejako rozumne.“
Syn sa smutne usmial a vzal si pokrčenú bankovku. Otec sa pobral preč. Nezaželal mu ani dobrú noc.
„Tato?“
„Čo?“
„Tu máš 5 eur za hodinu tvojej práce,“ povedal Jakubko, „vezmi si tú bankovku a prosím ťa, príď zajtra z práce o hodinu skôr. Chcem ísť s tebou na prechádzku. Veľmi mi chýbaš!“
Otec si sadol na synovu posteľ a objal ho. Až vtedy pocítil, aké to je, objať vlastné dieťa. Uvedomil si, že aj napriek tomu, že jeho syn má všetko, predsa nemá nič. Nemá to, po čom túži najviac - po rodičovskej láske.
Od toho dňa chodili Jakubkovi rodičia domov z práce skôr. Každý deň si na svojho syna našli čas, porozprávali sa s ním o jeho problémoch, o škole; chodili s ním na zmrzlinu, do kina a na prechádzky. Na prvom mieste v ich živote neboli viac peniaze, ale Jakub. A skutočne, takýto život sa im páčil oveľa viac ako ten, ktorý žili predtým.
Komentáre
poučné